Rímske židovské ghetto

Často mám pocit, že turistom uniká podstata Ríma. Vynechávajú miesta, ktoré tvoria podstatnú súčasť histórie tohto mesta, bez ktorej nie je možné Rím ako taký vôbec pochopiť. Keď zbehnete po schodisku Kapitola a odbočíte vľavo, dostanete sa k Bazilike s. Maria in Cosmedin, kde stojí rada ľudí iba preto, aby vyskúšali, či im nezostane ruka v ústach pravdy ak zaklamú /známe Bocca della Verità/. No ak by ste od tejto baziliky prešli doprava smerom k Tiberu a urobili si popri ňom krátku prechádzku, o pár minút by ste sa dostali k židovskej synagóge /na titulnej fotke ju môžete vidieť v pozadí/ a k samotnej židovskej štvrti – ghettu. Mám rada to miesto. Hlavne preto, lebo v tejto časti nestretnete takmer žiadnych turistov. Aspoň ja som ich nestretla. Vzniklo v 16. storočí, niekoľko rokov po vzniku benátskeho ghetta, ktoré bolo vôbec prvým ghettom na našom kontinente /preto aj samotný názov  „ghetto“ pochádza z benátskeho nárečia a znamená „zlievareň“. Na tomto mieste, kde boli kedysi verejné  zlievarne, boli Židia nútení zdržiavať sa od 16. storočia. Ghetto je tam dodnes a dodnes tam funguje aj židovská komunita/. Podobne ako inde, aj v rímskom ghette museli žiť Židia v súlade s rôznymi príkazmi a zákazmi /nemohli napríklad vlastniť nehnuteľnosti/. Na počiatku jeho vzniku sa tu nachádzali iba dve brány, ktoré sa po západe slnka zatvárali a po východe slnka otvárali. Obyvatelia ghetta mali povinnosť zúčastňovať sa každú sobotu na katolíckych kázňach, čo malo prinútiť Židov ku konverzii na katolicizmus. V 19. storočí bola väčšina starých uličiek a budov zdemolovaná.

16. októbra 1943 nacisti pri razii zadržali viac ako tisíc Židov, ktorých naložili do 18 dobytčích áut smerujúcich do Osvienčimu. Iba 17 z deportovaných prežilo. Z toho len jedna žena, no žiadne dieťa. Túto tragédiu sa snažil priblížiť Alberto Angela v jeho populárnom programe Ulisse: il piacere della scoperta v časti „Viaggio senza ritorno“, ktorú nájdete v archíve televízie RAI. V dokumente môžete vidieť a počuť aj priame svedectvá tých, ktorých deportovali a ktorí prežili.

V r. 1986 navštívil miestnu synagógu pápež Ján Pavol II., v r. 2010 Benedikt XVI. a v roku 2016 aj pápež František. V tejto oblasti sa nachádza Teatro Marcello, ktoré je najzachovalejším kamenným divadlom starovekého Ríma. Takisto Portico d´Ottavia, ktoré dal postaviť cisár Augustus na počesť svojej sestry Octavie Minor, manželky Marca Antonia. Zachovalo sa z neho málo, bolo zničené požiarmi. Časti portika slúžili od stredoveku až do 19. storočia ako rybí trh.

Ak by ste niekedy navštívili niektorú z miestnych reštaurácií, určite ochutnajte artičoky na židovský spôsob /carciofi alla giudia/, ktoré sú miestnou špecialitou a podávajú sa ako predjedlo. Smažia vo väčšom množstve oleja a je to naozaj pochúťka.